Musela prísť až krízová situácia kdesi na juhu Európy, aby sme sami v sebe každý našli kus Gréka. Nikto z nás si dovtedy nepriznal to, čo roky vytvára aj naša vláda - ilúziu bezpečného domova v srdci starého kontinentu. No za akú cenu? Za cenu voličských hlasov. Bohužiaľ, ale „sociálne istoty", ako to s obľubou nazývajú politici, nie len u nás, ale aj všade vo svete, sú len zásterkou veľkej neistoty verejných financií, ktorá má najväčší dopad nie len na štát, ale predovšetkým na ľudí v ňom. Nepriznali sme si, že to, čo sa deje pri rokovaniach politickej elity, sa týka nás, občanov a my sme hlavným kapitálom našej krajiny. Namiesto toho sa dáme opiť rožkom mladomanželských pôžičiek či bezplatného štúdia na štátnych vysokých školách. No čo nám prinesie takéto bezhlavé spoliehanie sa na štát? Tak ako v Grécku, príde doba, kedy táto socialistická bublina praskne a my sa budeme čudovať. Čudovať, prečo sme riešenia, ktoré nám potom budú navrhovať ekonómovia (a niektoré nám navrhujú už teraz), neuskutočnili už dávno.
To je hlavným dopadom „krízy na juhu". Žiadne ekonomické prognózy, ratingy ani percentá zadĺženosti HDP. Tento problém, dlhodobo neriešený a tolerovaný (nemeckými bankami predovšetkým), nám všetkým dokazuje, ako dokážeme byť ľahostajní. Nie k svojej domovine, ale k sebe. Hádžeme vinu na štát. Na ten štát, ktorý nám zabezpečí zdravotnú starostlivosť. Ten štát, ktorý nám umožní študovať zadarmo často aj po celý život. Čím sme, keď nie lenivcami? Pozeráme sa, ako sa to, čo sme pred 20 rokmi prekonali, vracia späť. A väčšina len uznanlivo pokrúti hlavou, že je to v poriadku. No ani v najlepšom sne nie je.
Neuvedomujeme si, že tým, čo sa snaží vytvoriť sociálna vláda bez náznaku pravicových tendencií, je len neúmerné zadlžovanie ďalších a ďalších generácií. Je síce v poriadku, že prídem študovať na školu, kde nemusím platiť ani halier, všetko za mňa zaplatí štát a mám na výber z mnohých vysokých škôl. No koľko musí za mňa štát zaplatiť, aby som mohol študovať a aby ma mal kto vyučovať? Málo ľudí si uvedomuje, že štát nemusí byť dobrým ťahúňom školstva či zdravotníctva, do ktorého putuje výrazne menej peňazí ako do iných sektorov. Bohužiaľ sa to odzrkadľuje aj na úrovni najhlavnejších sektorov, ktoré umelo dotuje štát a tak musí čím ďalej, tým viac prehodnocovať stav verejných financií. Samozrejmosťou socialistickej vlády, aká tu drží moc, je bezhlavé míňanie a netransparentné narábanie s peniazmi práve v týchto sektoroch, čo má za následok nízku „vyrábaniaschopnosť" peňazí - peniaze sú prerozdelené, no ich návratnosť je v podstate nulová. Je radikálnym riešením spoplatnenie zdravotníctva, ktoré je v takej katastrofickej situácii? Je nezmyselné spoplatniť školstvo (hlavne vyššie vzdelanie), keď sa tým môže zvýšiť jeho úroveň o viac ako 50%? Odpoveď sa hľadá ťažko. Prečo? Zvyk. Zvyk, ktorý všetko zvaľuje na štát, ktorý sa postará.
Grécko je modelovou výstrahou Európe. Jeho bankrotu sa možno už nedá zabrániť, no vždy lepší zdravý bankrot, ako nezdravé pohŕdanie menou, na ktorú mala táto situácia významný vplyv. Nikto z nás však nesmie zabudnúť, že za grécku lenivosť nemôže len štát. Ale aj ľudia žijúci v ňom a spoliehajúci sa naň. Budem sa opakovať, no v Európe, plnej hesiel sociálnosti a rovnocennosti (ako to bolo nie tak dávno len pod inou vlajkou), je v každom z nás kus Gréka. Nemôžeme dovoliť, aby táto sociálna a psychologická deformácia politických systémov v Európe mala za následok totálny kolaps.